Herec Ivan Palúch: Už môžem spokojne zomrieť

Hral po boku slávnej francúzskej herečky Annie Girardotovej, s ktorou sa spriatelil. S Omarom Sharifom si pri rulete vymenil motýlika. S úsmevom spomína na to, ako mu v šesťdesiatych rokoch chodil po pivo vtedajší asistent réžie, dnes známy režisér Miloš Forman.  Václava Havla, s ktorým si tyká, zažil ako kulisára. Ako jediný herec bývalého Československa kráčal po červenom koberci v Cannes, kde mu jedinému premietali až tri filmy.

Bývalý režim mu vzal dvanásť rokov života, dostal zákaz hrať. Hlavnú postavu si predstaviteľ Adama Šangalu či princa Bajaju zahrá po tridsiatich piatich rokoch. Herec Ivan Palúch, rodák zo Zvolena (1940).

Vlani na prestížnom Artfilme pribudla na Most slávy v Trenčianskych Tepliciach tabuľka s vaším menom. Teraz o vás Slovenský filmový ústav v Bratislave s filmovými ústavmi v Prahe a Belehrade vydal monografiu. Pociťujete to ako druhý vrchol slávy?

- Ani nie, ale pravda je, že teraz už môžem spokojne zomrieť (smiech). Aj mladší si uvedomili, čo som zanechal za to pomerne krátke obdobie. Nezabudli na mňa ani v Prahe, čo som rád. Zo Spojených štátov sa vrátil vynikajúci režisér Jaroslav Gillar, podieľal sa na scenári Amadea, a napísal film s titulnou postavou pre mňa. Na jeseň máme začať točiť. Je to fantastický scenár, teším sa na to. Názov má Abgar - podľa hlavnej postavy. Ide v ňom o to, že v ktoromkoľvek veku a v ktorejkoľvek ľudskej spoločnosti sa bijú láska a závisť a nenávisť. Záleží na každom, čo povolí, aby prevládalo v ňom samotnom. Stáť bude 50 miliónov českých korún, vyše 1,5 milióna eur. Hrať v ňom má aj môj priateľ, maďarská jednotka György Cserhalmi, ktorý hral hlavnú rolu v Želaroch. Hráme spolu aj vo filme slovenskej režisérky Marianny Čengel-Solčanskej Lietajúci Cyprián. František Vláčil písal pre mňa Valdštejna, veľkú filmovú epopeju. Žiaľ, nestihol ju do svojej smrti dokončiť.

Čím ste vašu monografiu pokrstili?

- Krstili sme ju na Filmovej fakulte VŠMU a krstným otcom bol režisér Dušan Hanák, môj starý kamarát. Po krste sme boli hosťami srbského veľvyslanca na Slovensku Danka Prokica. Nechcel som ju zničiť šampanským, pretože veľvyslanec si ju chcel nechať, pamätal si ma ako Pekara. Keď som totiž dotočil v Juhoslávii film Skoro bude koniec sveta, hneď za tým mi ponúkli úlohu Pekara. Súhlasili s tým, že ja ako cudzinec môžem hrať ich národného hrdinu, Pekar bola jeho prezývka. Hrali so mnou najväčší herci vtedajšej Juhoslávie. Keďže my horskí chlapci sme trochu ostrí, knihu sme krstili ostrým; vodkou.

Dostalo sa do knihy všetko?

- Museli sme skresávať. Keby som mal rozprávať príhody zo stovky filmov, ktoré som točil, bola by z toho encyklopédia. Kniha sa mi páči, je dobre napísaná.

Vaša herecká kariéra sa skončila predčasne, v roku 1974 vás režim zakázal. Čo ste robili?

- Bolo to hrozné obdobie, mal som dve malé deti. Mohol som hrať len malé epizódy alebo komparz. Písal som nejaké hry pod cudzím menom. Režíroval som dedinských ochotníkov, kým neprišlo 70. výročie VOSR. Robil som vtedy Gorkého Na dne. Krajským komunistom sa to spojenie nepozdávalo, 70. výročie a na dne, a už som nemohol režírovať ani ochotníkov. Neprijali ma ani k cigánom rozhŕňať štrk do panelárne. Najskôr sa ma opýtali, či viem čítať a písať. Na to mi povedali, dobre, budeš robiť majstra. Ráno som prišiel, aj s montérkami, poslali ma na kádrové. A tam mi povedali: pomýlili sme sa, to miesto je už obsadené. Nikde ma nezobrali. Keby som sa naučil básne po rusky a chodil recitovať po kasárňach ako niektorí kolegovia, trochu by som si finančne pomohol. No povedal som si, nebudem sa predsa učiť básničky a chodiť k okupantom.

Stála za vaším zákazom závisť?

- Udreli ste klinec po hlavičke. Veľa ľudí na Slovensku mi závidelo, aj z kolegov. Priatelil som sa s Havlom, Landovským... Jednoducho ma zaradili do nežiaducej kategórie a už ma nikto nepoznal. Teraz mám najmenší dôchodok na Slovensku. Na hranici biedy. Tristo eur a z nich ešte platím alimenty na najmladšieho syna. Za tých dvanásť rokov chceli, aby som doniesol od ŠTB potvrdenie, že som mal zákaz hrať. Šialení úradníci. Ešte aj za tri roky, ktoré som strávil pri filme v zahraničí, dokumenty zmizli. Stále naberám odvahu, že pôjdem do Bratislavy do Ústavu pamäti národa pozrieť sa na svoj zväzok. Langoš mi hovoril, že je asi päť centimetrov hrubý.

Ešte ste svoj spis nevideli?

- Čo by som z toho mal? Budem o niekom čítať, že ma udával, a čo urobím? Pôjdem mu rozbiť hubu? O niektorých, čo na mňa donášali, viem, boli to najbližší ľudia, ale pre poriadok si spis asi pôjdem preštudovať.

Verili ste ešte v návrat k herectvu?

- Všetci vedeli, že ma nemôžu zobrať. Až v roku 1986 ma vzali do zvolenského divadla. Mikuláš Onufrák, ktorý bol vtedy umeleckým šéfom divadla, to nejako u komunistov na okrese presadil. Dnes mám na divadlo ťažké srdce. Môj otec založil vo Zvolene s Bagarom súbor Detvan, z ktorého vzniklo pred šesťdesiatimi rokmi profesionálne divadlo. Môj strýko, otcov brat, vybavil u Váleka rekonštrukciu divadla, ktoré sa rozšírilo do susednej budovy hotela Grand. Bol som pri sťahovaní divadla do kultúrneho domu, kým budovu rekonštruovali. Odohral som v ňom niekoľko nádherných predstavení a keď v marci oslávilo divadlo 60. výročie, mňa na oslavu nepozvali. Ale viem prečo. Bolo na nej plno ľudí, proti ktorým som tvrdo bojoval. Plno bývalých eštebákov, komunistov, prezident tam oslavoval narodeniny.

V roku 2007 ste dostali grant z ministerstva kultúry, pripravovali ste film pre Andreja Mojžiša, legendu zvolenskej činohry. Zdá sa, že váš plán stroskotal.

- Je to moje najväčšie sklamanie za posledné roky. Dostali sme grant vyše päť miliónov korún, ďalšie dva milióny sme mali od sponzorov. Na film to stačilo. Podľa poviedky Dobroslava Chrobáka som napísal filmový scenár s pracovným názvom Návrat do života. Išlo o baladický príbeh o starom otcovi, mal ho hrať Ondrík Mojžiš, ktorý dospievajúceho vnuka „privádza" do života. Radil som sa s dramaturgičkou Janou Liptákovou, ktorá ma nahovorila, aby film režíroval Ľubomír Paulovič. Súhlasím som. Mal dodať režijný scenár a hoci sme ho stále bombardovali, hotový bol v septembri, keď sa už nedalo točiť. Navyše, dodal scenár, ktorý vyžadoval 40 miliónov korún. Podviedli ma ako malého chlapca. Keďže sme nezačali točiť, peniaze sme museli začiatkom januára vrátiť. Chrobáka milujem, je to mystik, ktorý vidí veci za obzorom. Aj jeho jazyk je fantastický. Je to veľká škoda.

Sledujete súčasné slovenské televízne seriály?

- Nie, sú o ničom rovnako ako tie argentínske. Občas si pozriem Susedov, vďaka ich hereckej ekvilibristike sa viem pri nich dobre zabaviť. Inak nie je čo veľmi sledovať. Vzorka sledovanosti síce hovorí o niečom inom, ale tú vzorku vychovávame my.

V roku 1969 ste boli hosťom medzinárodného filmového festivalu v Cannes, kde ste vraj hrali ruletu s Omarom Sharifom. Poznali ste vtedy pravidlá rulety?

Niekoľkokrát som ju hral v Belehrade, ale pánboh ma obdaril absolútnym nezáujmom o kartové a iné hazardné hry. Nič mi nehovoria. Viackrát som vyhral; hral som totiž len pár - nepár alebo červená - čierna. Peňazí som tam mal dosť. Boli tam producenti dvoch filmov, v ktorých som hral, a tí mi vždy dali do vrecka smokingu 50- či 100-dolárovku, aby som im neurobil hanbu. A keďže som bol hosťom jury, stravu som mal zadarmo. Ruletu sme hrali pri stole s najlacnejšími žetónmi v herni. Jeden najlacnejší tam vtedy stál 50 nových frankov. Bol to stôl, okolo ktorého sú stoličky s nápismi ako „tu sedával Dostojevskij", Gogoľ alebo Cocteau. Stretávali sa tam svetoví spisovatelia. V máji ide na festival do Cannes môj syn Martin ako zástupca Slovenského filmového ústavu a Akadémie vied. Je filmový vedec. Kázal som mu pozdraviť staré miesta.

Učili ste na Akadémii umení v Banskej Bystrici, no neskôr ste odtiaľ museli odísť, vraj preto, že nemáte vysokú školu.

Je to smiešne, ale je to tak. Ja že nemôžem učiť herectvo?! Založil som Fakultu dramatických umení na Akadémii umení, dokonca som na ňu zlákal českých režisérov Dušana Kleina a Jiřího Svobodu z pražskej FAMU. A potom na mňa vytiahli nedokončenú vysokú školu. Vtedy sme sa naštvali; ja, Jozef Adamovič aj Božidara Turzonovová. Zbalili sme sa všetci traja. Vysokú školu som musel opustiť po dvoch rokoch. Ročníkový profesor Julko Pántik usúdil, že pre očnú chybu, takzvanú šeroslepotu, nebudem môcť v divadle hrať, keďže sa na javisko často vychádza za tmy. Mám aj potvrdenie zo školy, že som skončil pre zdravotné dôvody. No ukázal sa pravý opak, v divadle som ja vodil vidiacich. Mám zmysel pre priestor, viem sa orientovať v tme. Je to porucha žltej škvrny, ktorá sa nedá liečiť ani operovať. U nás sa dedí z otca na syna, ale stále menej. Môj najmladší syn Peťko je, našťastie, absolútne zdravý. Neskôr som Pántikovi hral syna vo filme Očovské pastorále, vtedy sme si to vyjasnili (smiech).

Máte pri sebe barlu, čo sa vám stalo?

Operovali mi bedrový kĺb, dali mi nový. Dosť to ešte bolí. Chodím síce už len s jednou barlou, ale je pre mňa skôr psychickou barličkou, čoskoro ju už zahodím.

S Annie Girardotovou ste sa počas nakrúcania filmu Čoskoro bude koniec sveta spriatelili. Kedy ste sa videli naposledy?

Pred tromi rokmi v Zlíne na festivale filmov pre deti a mládež. Vodili sme sa tam za ručičku. Je staršia o deväť rokov. Manželka premiéra Zemana nás pozvala na večeru do ich štátneho zámočku nad Zlínom aj s francúzskym veľvyslancom. Bolo tam viac čašníkov ako nás za stolom. Potom nás pani Zemanová odviezla do hotela Moskva v Zlíne, kde sme bývali. Tam sme ešte išli do baru, no keď sa začali s pani Zemanovou, ktorá hovorí dosť dobre po francúzsky, rozprávať o rodení, odišiel som. Ráno sme sa zišli na raňajkách, počas ktorých Annie vyfajčila skoro celú dvadsiatku „žitaniek". Sú to silné cigarety. A počas večere dve škatuľky. Hovorím jej, nefajči toľko. A ona: Iv - tak ma volá - keby som prestala, hneď zomriem.