O obyvateľoch Zaježovej sa šíria najrôznejšie fámy. To sú tí, čo žijú ako v stredoveku, ezoterici, čo objímajú stromy. Nejaká sekta, čo slepo poslúcha svojho guru. Aj normálny názor človeka zvyknutého na civilizačné výdobytky je, že tí, ktorí dobrovoľne opustili pohodlie miest a išli bývať na lazy, predsa nemôžu byť úplne kompletní.
Zaježová je miesto aj v európskom kontexte výnimočné. Obec pätnásť kilometrov od Zvolena tvorí viacero oddelených lazov. Po revolúcii ju objavili ľudia, ktorí chceli žiť v harmónii s prírodou. Postupne prichádzali ďalší a momentálne tu vo vlastných alebo prenajatých domoch býva takmer deväťdesiat novolazníkov (vrátane tridsiatich detí).
Výrazná postava „Zaježky" Miroslav Kašiak vysvetľuje, že nejde o nejaký klan so spoločným mozgom. „Sme rozdielni, každá rodina má inú predstavu o živote, spája nás len to, že chceme bývať blízko prírody, mimo mesta. To neznamená, že existujeme ako pred sto rokmi, bez počítačov, mobilných telefónov či práčok. Je individuálna vec, čo kto má."
Miro sa rád v mladosti zabával strategickými hrami na počítači, pri ktorých sa dá postaviť vlastný svet, možno preto ho baví podieľať sa na budovaní „ekodediny".
Gazdovstvo v Sekieri
Úplnou náhodou sa práve v čase mojej návštevy Zaježovej konal minifestival. Z autobusu vystupujem spolu s húfom alternatívcov s batohmi. Príroda je nástojčivo nádherná. Po krátkom výšľape sme na gazdovstve v Sekieri. Je to veľmi špecifické miesto, kde sa žije práve bez civilizačných výdobytkov. Ide o akési laboratórium života, mladí ľudia sem prichádzajú na kratšie pobyty - niekoľko mesiacov až pár rokov - aby si vyskúšali prírodný život so spoločným hospodárením.
Často ide o zahraničných hostí, z momentálnych štyroch obyvateľov Sekiera nie je ani jeden Slovák, zato je tu Američan, Nemec a dve Češky. Niektorí prichádzajú v rámci Európskej dobrovoľníckej služby - programu Európskej únie podporujúceho mladých ľudí túžiacich spoznať svet a popritom urobiť niečo užitočné.
Uvoľnenie a vyprázdnenie
Sú takí, čo zo Sekiera odídu a takí, čo si kúpia dom a zostanú. Do Zaježovej a blízkeho okolia sa prisťahovalo množstvo rôznych typov ľudí - remeselníci, podnikatelia, programátori, učiteľky, pracovníci občianskeho združenia.
Sú to zvláštne osudy - napríklad modelka Tereza pracovala v Hongkongu, po návrate niekoľko mesiacov žila na Sekieri a potom sa usadila na neďalekých lazoch. Teraz si nosí svoje dieťa v plachtičke priviazanej na prsiach ako za starých čias. Býva tu aj Francúz, ktorý si zobral Slovenku, majú veľkosklad secondhandového textilu. Sú tu peciari, stolári, elektrikári.
Na Sekieri sa so svojou budúcou ženou zoznámil aj Miroslav Kašiak. Neskôr si kúpili dom a stali sa trvalými obyvateľmi Zaježovej.
„Život v Sekieri ma naučil stať sa citlivejším," hovorí Tomáš, ktorý má dnes tiež domček v Zaježovej. „Keď sme autom prichádzali do Zvolena, cesta ide pekne lesom, a keď sa napojí na hlavnú cestu, tak sa na nás z každej strany vyrútia bilbordy. Vtedy si človek uvedomí, že mesto nie je priestor, kde by sa človek mohol uvoľniť, otvoriť a vyprázdniť, lebo vzápätí do hlavy naskáču všetky nové vnemy."
Gazdovanie si môže vyskúšať v podstate každý, ale Zaježovčania varujú pred tým, aby sem niekto neutekal pred sebou, pretože život tu kladie ešte vyššie nároky ako v meste a pred psychickými problémami ani pred závislosťou od alkoholu či drog tu nikto neujde.
Deti
Mačka musí naučiť svoje mladé chytať myši, inak by zomreli od hladu, to človeku napadne, keď premýšľa o zaježovských deťoch. Je to idylka, keď sa hrajú na drevenom kolotoči, so švihadlom, na kladine. Ale skutočný svet je iný, drsný a zlý. Dokážu sa s ním vyrovnať, keď pôjdu na stredné školy?
„Záleží od prístupu rodičov," hovorí Miro. „Sú rodičia, ktorí vychovávajú deti bežným spôsobom, majú počítač a podobne. Deti sa snažíme učiť k spolupráci a tolerancii namiesto súťaživosti a myslím, že to je dobrý základ do života, ale naozaj sa to nedá generalizovať, lebo každý má svoj spôsob."
„Naše deti chodia na prázdniny k starým rodičom do paneláku, tak dobre poznajú aj sídlisko," dodáva Hanka a my sa zasmejeme, že je to nejaké vymenené oproti bežným zvyklostiam.
Silné putá
Hanka býva v časti Kalinka. S partnerom majú dve deti, chovajú kone, pestujú si plodiny. Prišli z Brna, žijú z úspor a materskej. Keď sa úspory začnú míňať, budú to riešiť, ale život tu nie je nákladný, takže katastrofa nehrozí.
Bavíme sa o vzťahoch. Žena bez muža tu nemá šancu. Hrubá sila je skrátka potrebná. Možnože práve toto je tajomstvo trvácich partnerstiev, to ich pôsobí naozaj šťastne. Pýtam sa na rozchodovosť v Zaježovej. Miro spomína na pár, ktorý sa rozpadol, on jej nechal dom a načas odišiel do mesta, aby sa vrátil aj s novou partnerkou. Teraz si stavajú dom v blízkosti jeho bývalej, kde ona žije s novým partnerom, tiež zvonku. Sú priatelia. A žili šťastne, pokiaľ nepomreli, diktuje ironický čertík.
Žiadna idylka
„Život v Zaježovej nie je vôbec idylka a nie je to nič pre zasnívaných romantikov," hovorí Miro. „Väčšina z nás prichádza z mesta s vidinou jednoduchšieho života, ale v skutočnosti jednoduchší nie je. Zrazu máte pred sebou úlohy ako opraviť strechu a podobne. A potom sú tu medziľudské vzťahy. Nie sme jednoliate spoločenstvo, každý sme iný a tá rôznorodosť sa prejavuje v úplne normálnych ľudských napätiach.
Je tu citeľný istý rozpor." Miro vysvetľuje, že novousadlíkov sem zvyčajne priviedla túžba po slobode, no vo vidieckom spoločenstve je oveľa viac nepísaných pravidiel ako v meste, kde človek môže žiť svoj život industriálneho stepného vlka. Mnohí sem prišli s tým, že chcú pokoj od ľudí, ale nakoniec sú nútení byť k ľuďom ešte bližšie. „Skrátka sa potrebujeme. Nemôžem sa pohádať so susedom, lebo zajtra si budem chcieť od neho požičať kosu a pozajtra zasa on bude potrebovať niečo odviezť."
Zvláštnosťou Zaježovej je zdieľanie vecí. Napríklad rodina Mira Kašiaka má spoločné auto s inou rodinou, vedú si denník, kto koľko najazdil. Zaujímavým javom je potravinová banka - spoločne z okolia nakupujú ekologické suroviny vo veľkých baleniach.
Miro by sa do mesta nevrátil. „Zaježová je návyková. Pár ľudí aj odišlo do mesta, ale väčšina tu zostala."
V centre
Aj miestne deti chodia do školy. Zaježovčania si urobili súkromnú obecnú zmiešanú školu v tridsať rokov nepoužívanej školskej budove. Momentálne do nej chodí päť detí. Získali všetky potrebné povolenia a učiteľka prišla zvonku. Dnes býva v služobnom byte v školskej budove.
Sme v centre obce. Kúsok nižšie stojí nevyužitá budova bývalého národného výboru, kde si lazníci chcú vybudovať komunitné centrum. Je tu aj samoobsluha a autobusová zastávka. Len krčma chýba. O kus ďalej, na Polomoch je zasa perfektne vybavené Vzdelávacie centrum Zaježová s ubytovacími možnosťami a plnou výbavou, kde sa môžu organizovať školenia, pobyty a workshopy. Je už z osemdesiatich percent vyťažené a aj to je spôsob, ako sa zamestnať.
Slamený dom
Auto sa natriasa po poľných cestičkách. Domy novolazníkov stoja medzi obydliami starousadlíkov. Aké majú vzťahy? „Vo všeobecnosti vychádzame dobre, s niektorými veľmi priateľsky, vzájomne si pomáhame," hovorí Miro.
Postavím si dům z obilí - spievala kedysi skupina Marsyas a mysleli to ako metaforu niečoho slnečného a krehkého. Domy z obilia však existujú, presnejšie zo slamených balíkov. Práve Zaježová sa hrdí prvým takýmto oficiálne postaveným domom. Balíky sú v drevenom ráme a povrch tvorí obyčajné blato, ktoré vraj po jednoduchej úprave nezlezie ani pri prudkých dažďoch. Priebežné opravy sú nutné, ale nie časté. Miro, vyštudovaný stavbár, zdôrazňuje, že izolačné vlastnosti sú v pomere k cene bezkonkurenčné, v lete je v dome chládok a v zime teplo. Sám si takýto dom postavil a keď sa človek neprizrie zblízka, nevidí nič mimoriadne, povrch je príjemne rustikálny.
Zaježka nedávno získala vo Fínsku prestížne ocenenie Ecovillage Excellence Award od zástupcov európskych ekodedín Global Ecovillage Network. Vysoko hodnotili prínos k rozvoju prírodného staviteľstva na Slovensku. Slamené balíky v kombinácii s hlinou a drevom sú materiály, ktoré sú nielen lacné a lokálne, ale majú aj vynikajúce vlastnosti z hľadiska zdravého bývania.
Deň sa naklonil k noci. Spím na voňavom sene. Budia ma kohúty a do senníka vstupuje slnko. Vedľa mňa pradie mačka skrútená do klbka. Dal by som si teplú sprchu a napenenú kávu.
