„Mama, vieš, ktoré meno je najkrajšie na svete?" - „Neviem, ktoré to je?" - „Vladimír Iľjič Lenin." - „Odkiaľ to vieš?" - „Dnes nám to povedala súdružka učiteľka, nepáči sa ti?" - Ale áno, páči sa mi." - No vidíš. Môžem ísť na omšu?" - „Môžeš." - „Ahoj."
JURAJ ŠEBO
(+ 1943)
Pochádza z Bratislavy. Aj jeho rodičia sú Bratislavčania. Počas štúdia na Vysokej škole dopravnej v Žiline bol členom vtedajších známych bigbítových skupín.
K písaniu sa dostal pomerne neskoro. Vydal už: Zlaté 60. roky (2008) a Normálne 70. roky (2009), ktoré zaznamenali nečakaný čitateľský úspech.Podieľal sa aj na vzniku publikácie Slovenský bigbít (2008).
Aj takéto dialógy nájdeme v najnovšej knihe Juraja Šeba Budovateľské 50. roky. Autor v nej ponúka spoľahlivý a v mnohom aj smutno-smiešny dokladový materiál o desaťročí plnom protirečení, falošného nadšenia, desaťročí, v ktorom vládli budovateľské heslá, pionieri a rokenrol.
Ste autorom úspešných kníh Zlaté 60. roky a Normálne 70. roky. Teraz vychádzajú Budovateľské 50. roky a Reálne 80. roky. Kedy a za akých okolností prišiel nápad venovať sa vybraným dekádam našej minulosti?
- Pravidelne sa stretávam so svojimi súputníkmi na rôznych spoločenských podujatiach, bigbítových koncertoch. Naposledy to bol veľký koncert za účasti skupín Buttons, Stings a Breakers, čo boli známe slovenské skupiny 60. rokov. Po koncertoch pri vínku preberáme staré historky, každý má svoju verziu. Niekedy sa aj pohádame. Snažil som sa veciam dať konečnú, správnu verziu. Aby to malo nejaký systém, rozdelil som to na dekády.
Čo vás priťahuje na minulosti?
- Minulosť ma vždy fascinovala. Aj dnes žijem jednou nohu v minulosti. Spomínam, porovnávam. Pritom sa však nechcem dostať do situácie ako väčšina autorov, ktorá píše knihy spomienok. Je tam totiž často podvedomá snaha vykresliť svoju osobu v lepšom svetle, čo môže v konečnom dôsledku spôsobiť prekvalifikovanie žánru na bájky. A to nebolo mojím zámerom. Dostávam veľa reakcií nielen od známych, ale aj od neznámych ľudí. Čo je zaujímavé, aj od mladých ľudí, ktorí dobu, o ktorej píšem, nezažili. Je to dobré znamenie, veď kto sa nezaujíma o minulosť, nemá budúcnosť.
SÚŤAŽ Ako môžete knihu získať?
Jednoducho. Stačí si kúpiť aktuálne číslo týždenníka MY Zvolensko-podpolianske noviny (vyjde 13. 7.), vystrihnúť kupón a poslať na adresu redakcie. Knihu získajú traja výhercovia.
Stanislav Štepka v úvode k vašej najnovšej knihe napísal, že je to skrz-naskrz vyčerpávajúca a vtipná správa o Slovensku a jeho obdivuhodných zvláštnostiach z obdobia 50. rokov.
- Stanislav Štepka je moja vlnová dĺžka. Dokáže sa aj k smutným obdobiam vyjadriť veselým pohľadom. Nenávidím sentimentálnu nostalgiu za starými dobrým časmi a pevne dúfam, že som sa vo svojich knihách neprehrešil sentimentálnou zhovievavosťou k vlastnej mladosti. Moje knihy nie sú nejaké vážne literárne diela. Podľa Kamila Petereja je to niečo medzi denníkom, spomienkami, výstrižkovou službou, študentským humorom či srandistickým spisovaním.
Je vám niektorá z dekád našej minulosti obzvlášť sympatická ?
- Bez nostalgickej idealizácie z môjho pohľadu ako najzaujímavejšie sa javia 60. roky. Nebol to len svet hudby, bigbítu, rokenrolu, ale aj výtvarného umenia, architektúry, filmu. Bol to nový životný štýl. Bol to posun k väčšej slobode. Sedemdesiate roky, to už bolo o normalizácii, lámali sa osudy, krivili sa charaktery. Napriek tomu ľudia sa ďalej rodili, milovali sa, ženili. Popíjali pod viechami, chodili na futbal. Túžili sme po dobých knihách, naháňali oblečenie a platne a robili sme muziku, ktorá dodnes vypovedá o tom, že sme žili na „plné gule". Osemdesiate roky, najmä jej druhá polovica, to už bolo cítiť, že niečo visí vo vzduchu, aj keď málokto si začiatkom 80. rokov myslel, že komunizmus padne a rozpadne sa Sovietsky zväz.
Ako by ste jednou - dvoma vetami charakterizovali päťdesiate roky?
- Zúžim to na budovateľské heslá, pionieri, rokenrol.
Kniha je doplnená množstvom úžasných dobových fotografií. Údajne vlastníte aj celý rad rôznych predmetov z tohto obdobia.
- Mám nejaké časopisy z tej doby, kopu fotografií a hlavne vlastné spomienky. Relikvie tej doby mám v jednej miestnosti. Túto moju zbierku na „veľkú radosť" mojej manželky stále dopĺňam.
Ilustračná snímka z archívu Juraja Šeba. Podobnými fotografiami ilustroval svoju knihu.
