Kus prírody študenti preniesli na námestia dvoch miest

Chodník, ktorý vytvorili na horúcej zvolenskej dlažbe, nebol dlhý, no každým druhým krokom sa človek mohol bosou nohou dotknúť iného podkladu.

ZVOLEN. Piesok, mach, kôra, tráva a nakoniec skaly. Krátky prírodný chodník na zvolenskom námestí, ktorý vytvorili študenti z banskobystrickej Akadémie umení, mal presne takéto poradie. A chodník je na chodenie.

„Je to také prepojenie. Chceli sme preniesť trochu prírody do mesta," hovorí Aneta Kolesárová, študentka Akadémií umení v Banskej Bystrici. „Ľudia trávia väčšinu svojho času v meste a práve tu majú možnosť vyskúšať si prírodné materiály, po ktorých prejdú bosými nohami. Zároveň je to prepojenie dvoch miest - Banskej Bystrice a Zvolena, pretože na konci chodníka je kamera, a rovnako aj na chodníku v Banskej Bystrici. Ľudia, ktorí prechádzajú po prírodnom chodníku na námestí, majú možnosť vidieť nohy iných ľudí, ktorí v tom istom čase prechádzajú v druhom meste," vysvetľuje.

autor: Milan Suja

VIDEO

Prírodný chodník na námesti

Vo vašom prehliadači chýba
flash player, ktorý treba k prehratiu videa
kliknite a nainštalujte si ho

Spustiť len audio | Ďalšie videá nájdete na tv.sme.sk.

Na otázku, čo je cieľom projektu s názvom Dotyk, dostávame od študentov odpoveď, že je to výzva k ľuďom, aby si viac začali všímať prírodu a menej času trávili v meste.

Slabý internet

Chodník, ktorý vytvorili na horúcej zvolenskej dlažbe, nebol dlhý, no každým druhým krokom sa človek mohol bosou nohou dotknúť iného podkladu. Začal jemným pieskom, pokročil k ešte jemnejšiemu machu. Skutočné pohladenie pre nohy. Jemnosť machu vystriedala drsnosť suchej kôry zo stromov, následne nohy ošetrila pravá zelená tráva. Záverečný krok smeroval pomedzi kamene, našťastie okrúhle a dobre vyhriate poludňajším slnkom. Na niekoľkých krokoch človek nohami precítil krásny a hlavne pestrý dotyk prírody.

Keby dokázal zavrieť oči, odmyslel by si hluk z námestia, v ktorom sa miešali motory áut, reprodukovaná hudba z terás, šum striekajúcej vody z fontány a, samozrejme, hlasy ľudí, dokázal by sa na chvíľu preniesť niekde do čistej prírody, zhodiť tenisky alebo sandále a pocítil by skutočnú pôdu, trávu, piesok skaly a tiež kôru. Prestaňme snívať, realita námestia sa nedá len tak ľahko prehlušiť. A realitou toho zvolenského bolo aj chýbajúce bezdrôtové internetové pripojenie. Signál, ktorý chytili, bol na prenos obrazu nedostatočný, a tak si u najbližšieho mobilného operátora museli kúpiť kartu. Medzimestský prenos stál študentov viac ako šesť eur.

Študentky pri posledných úpravách na prírodnom chodníku. FOTO: MILAN SUJA

Chodník ako umenie?

Kamene na konci chodníka boli okrúhle, žiadne ostré hrany ľuďom chodidlá neoznačkovali. „Chceli sme, aby ľudia po tom, ako stúpia na prírodný materiál, mali príjemný pocit," dopĺňa ďalšia študentka Akadémii umení Miroslava Majorošová.

Študentský projekt, ktorý podporila Komunitná nadácia Zdravé mesto, nebol iba výzvou typu „hurá do prírody". Študenti doň zapojili umenie. „Chceli sme súčasné umenie preniesť do verejného prostredia, mimo galérie alebo nejakej oficiálnej scény. Preto sme na námestiach v dvoch mestách," vysvetľuje umelecký zámer ďalší študent Lukáš Matejka. Čo je ale umením na obyčajnom prírodnom chodníku? Hľadáme konkrétnejšie umelecké dielo, možno v poukladanom machu, skalách, prípadne v stopách, ktoré ostali po bosých nohách v piesku, no nič nevidíme.

„Umenie je v podstate  postoj človeka voči spoločnosti. Tento projekt poukazuje na to, že dnešní ľudia chodia do prírody iba minimálne. Skôr idú rovno z roboty domov a čas trávia zatvorení v panelákoch," vysvetľuje Matejka. „Chceli sme preniesť kus prírody na námestie, na miesto, kde by to nikto nečakal a takto ich povzbudiť, aby do prírody chodili častejšie."

Zvolen - Banská Bystrica

Okoloidúci sa zastavovali, chvíľu pozorovali pomalé inštalovanie chodníka študentmi a tí odvážnejší sa pýtali, o čo ide. „Zatiaľ nikto nenašiel odvahu, aby sa prešiel po chodníku. Okrem nás," hovorí Miroslava Majorošová.

V tom čase ešte stále pracovali na internetovom prepojení oboch miest. To sa podarilo „spojazdniť" až neskôr. A s prepojením sa lepšie darilo prehovárať aj ľudí. Zvolenčania nechceli a ani nemohli byť predsa iní ako Banskobystričania a, samozrejme, naopak.