Očovský sviatok folklóru - to je Hruda. Tú tohtoročnú dnes otvára program Môj čierny brat. Vyznanie profesora Milana Križa je venované pamiatke známeho muzikanta Jána Gašpara Hriska a ságe muzikantského rodu Hriskovcov.
OČOVÁ. Očová nemá núdzu o známe osobnosti. Preslávil ju najmä folklór a Hruda im chce aspoň takto poďakovať. Ján Gašpar Hrisko a Milan Križo pôsobili dlhé roky v Brnianskom rozhlasovom orchestri ľudových nástrojov. Boli to dvaja Podpoľanci v cudzom svete.
Hriskovcov poznal oddávna
„Je chvályhodné, že sa do koncepcie Očovskej hrudy zakomponovali programové bloky venované očovským rodákom - parádnym muzikantom. Medzi najznámejších patrí Rinaldo Oláh, ktorý žil síce vo Zvolenskej Slatine, no mama mu pochádzala z Očovej. Vlani venovali pozornosť muzikantskému klanu Berkyovcom - Mrenicovcom.
Pre tento rok je to ďalší klan, možno ešte košatejší, a to sú Gašparovci - Hriskovci," začína svoje rozprávanie Milan Križo. Hriskovcov poznal oddávna, pár rokov sám býval v Očovej, kde vtedy ešte pôsobil Jozef Gašpar Hrisko so svojou muzikou. Ako cimbalista s ním hrával aj jeho brat Jano.
Muzikantské srdce
Ján Gašpar Hrisko sa životom tvrdo pretĺkal, okrem toho, že hrával s bratom, pracoval na stavbách v Harmanci alebo ako lesný robotník v Očovej a Hrochoti. V rodnom kraji napokon dlho neostal, muzikantsky sa uchytil v SĽUK-u, neskôr sa dostal do Brnianskeho rozhlasového orchestra ľudových nástrojov, kde osud zavial aj Milana Križa. „Bol som veľmi šťastný, keď sme sa v Brne stretli. Vedel som už zo SĽUK-u, že je to parádny muzikant," dodáva.
Profesionálny orchester, ako BROLN, funguje predsa len inak ako malé ľudové hudby. Muzikanti zahrajú všetko, čo im autor napíše, no často tam, podľa Križa, chýbal cit, to pravé muzikantské srdce alebo náboj, ktorý podpolianska pesnička potrebuje. Práve Hrisko so svojím cimbalom bol pre orchester záchrancom.
Hrisko (za cimbalom) v rodnom kraji dlho neostal, muzikantsky sa uchytil v SĽUK-u, neskôr sa dostal do Brnianskeho rozhlasového orchestra ľudových nástrojov. FOTO: ARCHÍV BROLN-u
Čierny a biely brat
„Dali sme sa dohromady, boli sme dobrí kamaráti, dokonca aj byty sme mali neďaleko seba," hovorí Križo. Hrisko bol podľa neho spoločensky zaujímavým typom. Mal veľa priateľov a keďže si ich všetkých nedokázal zapamätať, hovoril im brat môj.
„Tak zvykol aj mne hovoriť a postupne sme sa tak volali obaja. Nakoniec nás niektorí začali považovať za skutočných bratov a aby nás rozlíšili, ja som bol biely brat a Jano čierny brat. Práve túto skutočnosť som využil pre hlavný piatkový program, ktorý sa volá „Môj čierny brat...". Keď sme dávali dohromady koncepciu programu, zistili sme, že ide doslova o ságu v literárnom zmysle slova. Chceli sme aby sa Hriskovci prezentovali nielen ako muzikanti, ale aby sme naznačili aj niečo z ich života."
Nebol to dážď
S cimbalistom Hriskom zažil mnoho príhod. Hrisko bol totiž námesačný. BROLN absolvoval aj dvojmesačný zájazd po Ázii. Precestovali Vietnam, Mongolsko, Severnú Kóreu... Týždeň strávili v čínskom Pekingu. Na cestách sa to nikdy nezaobišlo bez fľaštičky. Kamaráti prišli muzikantov vyprevadiť už na hlavnú brniansku stanicu, do vlaku sa na cestu do Prahy tiež niečo zmestilo. Trochu sa „nasávalo" a Križo s Hriskom ako bratia spali, samozrejme, v jednom kupé.
Križo zaspal skôr, až kým sa neprebudil na divné zvuky. A keby len zvuky. „Najprv som si myslel, že to na mňa fŕka z umývadla alebo z okna, napadlo mi, že možno prší, no potom som ho zbadal. Jano, inak pohybovo nie veľmi nadaný, veď mal stále problémy s nohami, sa v spánku vyštveral hore, jednou nohou stál na posteli a rozkročený cez celé kupé na mňa močil. Ihneď som naňho skríkol, na čo on spadol dolu ako hruška a prebudil sa. Šťastie, že sa mu nič vážnejšie nestalo. Pred Prahou ma zobudil, že mi bude aj topánky čistiť, len aby som to nikomu nepovedal. Samozrejme, na druhý deň to už všetci vedeli," spomína s úsmevom Milan Križo.
Mona Líza, analýza
Ján Gašpar Hrisko, hoci hudobne veľmi nadaný, mal vychodených iba šesť či sedem tried v ľudovej a dva roky v meštianke a tento hendikep si uvedomoval. Veď muzikanti sa často pohybovali vo vyššej spoločnosti. Čosi pochytil, no nie vždy to dokázal vhodne použiť.
„Pamätám, že v Brne „letela" lotéria Mona Líza. Keď som sa ja oženil, tak som od manželky chcel, aby sa česala ako dievky u nás, teda dozadu na hladko a vlasy do drdola. Trochu sa podobala na Monu Lízu. Jano si k nám raz prišiel požičať peniaze na uhlie a mal trochu aj vypité. Ja som nebol doma, a tak mu otvorila manželka. Keď ju uvidel, vyšlo z neho: Evička, ty si krásna, vyzeráš ako analýza," pridáva ďalšiu veselú spomienku Milan Križo a dodáva: „Tak toto je môj čierny brat."
Jeho priateľ dobre vedel, že nebyť folklóru a cimbalu, robil by možno iba nejakého pomocného robotníka. Aj preto dával do svojej muziky oveľa viac.
Generácie hudobníkov
Program autorsky pripravili Milan Križo s Romanom Malatincom. Takmer päťdesiatročný vekový rozdiel medzi nimi nebol prekážkou. „Pre mňa je to obrovská skúsenosť, som rád, že ma k tomuto programu prizval. Mali sme možnosť vycestovať do Brna, do BROLN-u. Priznám sa, až tak veľa som o Jánovi Gašparovi Hriskovi nevedel, no študujem etnografiu a veľmi ma to zaujalo. Navštívili sme profesora Ľuboša Holého, ktorý tiež pôsobil v rovnakom orchestri. Počúvať ich zážitky, to bolo pre nás niečo úžasné. Myslím, že nás to ovplyvnilo aj pri tvorbe ďalších programov, ktoré budú na festivale," hovorí Malatinec.
„Trochu sme sa obávali názvu Môj čierny brat. Programom chceme vyjadriť úctu k rómskej komunite, ktorá tak veľmi obohacuje podpoliansky folklór. Zoberme si, koľko je tu hudobných rodov: Mrenicovci, Klincovci v Dúbravách, Ciblíkovci, Oláhovci v Detve... To sú celé generácie hudobníkov," dodáva Malatinec a jeho spoluautor ho dopĺňa: „Všetci Podpoľanci sú lokálpatrioti, no najväčšími lokálpatriotmi medzi nimi sú práve Očovania, ktorí sú veľmi hrdí na svoju dedinu. A aj právom."
