ZVOLEN. Ľudia ho pravidelne pristavujú na ulici, vraj im chýba na javisku. Bol jeho ozdobou. Stačilo, že sa objavil len na okamih a scéna razom ožila. „Som rád, že si ma ešte držia ľudia v pamäti, no už mám svoje roky, na javisko som už starý. Sily už nie sú také, aké boli kedysi."
Po prekonaní dvoch infarktov mu vlani voperovali kardiostimulátor. „Žijem na strojčekoch, ale čo už, taký je život. V tomto veku je to normálne."
Priznal, za javiskom sa mu cnie. „Doma je to trochu nuda, ale dá sa to vydržať." Úplne sa však z javiska nevytratil. Stále účinkuje ako rozprávač v inscenácii Hugo Karas, ktorú vo Zvolene režijne pripravil Jakub Nvota.
Dnes, v deň jeho 85. narodenín, mu Divadlo J. G. Tajovského vo Zvolene venuje predstavenie Hugo Karas, v ktorej jubilant stvárňuje dedka aj anjela.
Hra určená nielen pre mládež hovorí o všetkých podstatných veciach v živote, je plná farebnej hudby, humoru, snov i divadelného sentimentu.
Podstatnou zložkou jeho herectva je hlas, dikcia, jemná melodika i prudká kadencia slov. V gestách je úsporný, využíva pauzy vyplnené napätím. Pri žiadnej postave nešetril silami, časom ani energiou, neskĺzol do rutiny a nepúšťal sa ľahšou cestou. Ani premiérou sa jeho hľadanie interpretácie neuzavrelo; nezriedka svoju postavu dotváral ešte na reprízach a cizeloval ju do posledných detailov.
Rodák z Kremnice sa hercom zvolenskej činohry stal od augusta 1953 a svojmu domovskému divadlu zostal po celý čas. Ponuky dostával z viacerých divadiel. Z Martina, Nitry, Prešova, Košíc, aj z Bratislavy. Hoci väčšina hercov jeho kvalít si to nasmerovala do hlavného mesta, on zvolenské za Národné divadlo nevymenil. „A prečo by som mal? Veď aj tu sú ľudia," povedal.
Jubileum herca si pripomenie aj Dvojka Slovenskej televízie, ktorá 19. októbra odvysiela drámu Tanec lásky a smrti.
Šľachtic a gróf slovenského divadla
Andrej Mojžiš je osobnosť. Takých nie je veľa. Má v sebe niečo z Garyho Coopera, ktorý jemne prižmúrenými očami hľadí na svojich protivníkov v súboji pištoľníkov a v pocite prevahy nenápadne, no veľavravne spustí kútiky úst.
Má v sebe niečo z Jeana Gabina, ktorý akoby bez emócií stvárňuje detektíva i lupiča, aby vzápätí diváka chytil za srdce ako tulák Archimedes. A na druhej strane má veľa aj z Laurencea Oliviera, ktorého prevteľovanie do Romea, Hamleta, Jaga či Richarda III. je v dokonalosti hereckej premeny človeka - herca na stvárňovanú postavu.
Ostro rezaná tvár, na ktorej vrásky rozprávajú o údele človeka. Pevný pohľad, ktorý akoby hľadel na horizont a zároveň aj do seba. Zaujímavo modulovaný hlas, ktorý aj pri láskavom tóne má jemné podfarbenie hrdze. Preto nikdy nie je vo výraze gýčový či „sladký".
Nikdy nehazarduje s citom, narába ním len v presných dávkach, aby ho nezdevalvoval. Paradoxne aj márnotratného človeka hrá so sporovlivými dávkami emócií. Nekričí, len tlmene zdôrazňuje slová. Pracuje pauzami, ktoré reči dodávajú váhu. Strieda tlmenú dôraznosť, mäkkú láskavosť i tvrdú nástojčivosť. Tón jeho reči má v sebe neraz baladickú clivotu, no vzápätí aj hrozbu a nekompromisné odsúdenie v chrapľavých, disharmonických tónoch.
Jeho mimike a hlasu svedčí oblečenie, ktorému dáva prednosť: veci, ktoré nosí dotvárajú jeho osobnosť. Má dobrý vkus. Obľubuje kožené vesty, vypasované, nenápadné nohavice. Kvalita oblečenia vynikne nielen pri letmom pohľade, ale aj pri detailnom skúmaní. Jeho elegancia je nevtieravá, jeho správanie bez okázalosti.
Prirodzene sa pohybuje vo fraku, v tuláckych záplatách aj v rázovitom slovenskom kroji. Prezývali ho šľachticom i grófom slovenského divadla. No v prvom rade nad tým všetkým divák vždy pocítil šľachetnosť a dobrotu srdca.
Mikuláš Fehér, dramaturg
