Preniesť sa ďaleko, veľmi ďaleko... Až do juhoamerickej Patagónie. Cestou sa môžem zastaviť v Uruguaji, Bolívii alebo Argentíne. Chcem spoznať ľudí tak vzdialených nielen kilometrami, ale aj mentalitou a spôsobom života. To očakávam a nemýlim sa, keď otváram knihu Michala Knitla Na juhoamerickej vlne; knihu cestovateľa, ktorého som stretol v Detve. Na besede v knižnici, kde osadenstvo tvorí pár dôchodcov a niekoľko študentov, je komorná atmosféra. Škoda, veď svoju pätnásťmesačnú cestu nám Michal priblížil nielen rozprávaním, ale aj bohatou fotodokumentáciou.
Cestovateľ na besede v Detve. FOTO: MILAN SUJA
Na začiatku
„Všetko sa začalo v San Diegu, v Spojených štátoch amerických, kam som sa dostal s kamarátom v rámci programu Work and Travel počas letných prázdnin po druhom ročníku na univerzite. Nasledujúce leto som urobil dva výlety po Európe a začal som chodiť na akcie organizované mládežníckou organizáciou Plusko,“ hovorí Michal Knitl.
Nasledovalo štúdium v Portugalsku, stopovanie za kampaň Eurizons naprieč Európou, deväť mesiacov práce s mládežou vo Fínsku a cestovanie domov cez Nórsko. Po ukončení univerzity sa stal snowboardovým inštruktorom a po sezóne išiel navštíviť „rodinu“ do Fínska. Počas návštevy mu schválili projekt Európskej dobrovoľníckej služby do Uruguaja, a tak sa začala púť po Južnej Amerike.
Ako dobrovoľník pôsobil vyše pol roka na šiestich rôznych miestach. Prvé tri mesiace pracoval cez projekt Európskej dobrovoľníckej služby s mládežou z chudobných rodín v hlavnom mesta Uruguaja, Montevideu. „V Čile som pomáhal dva týždne okolo domu neďaleko Melipeuca a tri týždne u Matea, ktorý sa rozhodol žiť na samote v jednom odľahlom fjorde v Patagónii,“ vysvetľuje Michal. Práve pobyt u svojrázneho Matea ho inšpiroval k napísaniu knihy. „Ostal som tam asi osem dní sám. Mateo odišiel, pretože si každé tri mesiace potreboval obnovovať víza. Za ten čas má človek dosť času pre seba a svoje myšlienky,“ dodáva mladý cestovateľ.
Po návrate do Uruguaja si našiel stáž cez študentskú organizáciu AIESEC v oblasti manažmentu ľudských zdrojov v Santa Marii, najjužnejšom štáte Brazílie. „Dva dni som pomáhal s výstavbou chrámov z rákosia na ostrovčeku na jazere Titicaca pre mníchov Hare Krišna. Poslednou a zároveň najsrdcovejšou zastávkou bolo pomáhanie ľudom v komunite Villa Alcira neďaleko bolívijského pralesa, kde ľudia žijú nádherný pokojný život. O mieste som sa dozvedel iba náhodou,“ vysvetľuje.
Učarovali mu ľudia a príroda
„Do Uruguaja som išiel s túžbou ostať ešte niekoľko mesiacov po skončení projektu. Nikdy by som si nepomyslel, že ostanem tak dlho. Učarovali mi nielen ľudia, ale aj príroda. Po odchode z Uruguaja som išiel do Patagónie. Z plánovaných dvoch mesiacov bolo odrazu päť. Aj to som sa v závere ponáhľal. Vždy zelené lesy, jazerá, ľadovce, štíty, útesy, soľná púšť, vulkány a niekoľko desiatok kilometrov dlhé túry ma oslovili tak silno, že som stanoval vyše štyroch mesiacov,“ pokračuje v rozprávaní Michal.
Pár mesiacov pobudol aj v mestách a dedinách. Poväčšine stretával členov Couchsurfingu a Hospitalityclubu. „Vďaka týmto organizáciám som mal možnosť stretnúť ľudí domácich, ľudí otvorených, ľudí, ktorí mi ukázali, ako sa v ich krajine žije a čo robia v bežnom živote,“ hovorí.
Čo je vlastne couchsurfing?
Ide o medzinárodnú sieť dobrovoľníkov, ktorí zadarmo ponúkajú cestovateľom priestor na ubytovanie počas zahraničných pobytov. Couchsurfing najčastejšie využívajú študenti s obmedzeným rozpočtom cestujúci do ďalekých destinácií.
Michal si bez „gaučovania“ cestovanie nevie predstaviť, dokonca si ho pochvaľuje, pretože takýto systém dáva cestovateľovi ďaleko viac možností na spoznanie novej krajiny. „Domáci vám často povedia o miestach, na ktoré by sa bežný turista vôbec nedostal,“ hovorí.
Keď cestoval po Európe, býval väčšinou na privátoch u študentov, v Južnej Amerike ale navštívil viac ako šesťdesiat domácností.
Kniha
„Kým vyšla kniha trvalo jedenásť mesiacov. Bolo to náročnejšie ako som čakal. V podstate som ani nerozmýšľal, čo to všetko obnáša,“ vysvetľuje putovanie k vlastnej knihe. Viac ako polovicu nákladov na knihu mu napokon hradili rodičia, zvyšok mal od sponzorov. „Jedna možnosť je, že si to človek vydá sám, druhou je nájsť si vydavateľstvo,“ dopĺňa.
Texty si pripravoval priebežne. Jednoduché poznámky si zapisoval raz za jeden až dva týždne. „Boli stručné, žiadne dlhé zápisky,“ vysvetľuje a dodáva: „Až u Matea mi napadla myšlienka na knihu. Najprv som si povedal, že uverejním iba fotografie, potom som dostal nápad spojiť to so svojimi zážitkami. Veď dnes už fotografuje každý.“
Michal Knitl počas svojho putovania navštívil Uruguaj, Argentínu, Čile, Brazíliu, Paraguaj, Bolíviu, Peru a Ekvádor. Viac ako turistické destinácie ho zaujímala príroda a ľudia.
V Národnom parku Huerquehue, v Čile.
Vulkán Osorno, Národný park Vicente Peres Rosales, Čile.
Zelený les na úpetí vulkánu Osorno.
Los Torres, Národný park Torres del Paine, Čile.
Fitz Roy - jedna z najťažších stien pre horolezcov na svete. Národný park Los Glaciares, Argentína. FOTO: MICHAL KNITL
