ZVOLEN. Ovláda všetky slovanské jazyky a je tiež znalcom väčšiny arabských jazykov. No zoznam rečí, ktorými sa dohovorí, je oveľa dlhší. Hovorí po rusky, poľsky, maďarsky, rumunsky, bulharsky, chorvátsky, srbsky, ukrajinsky, nemecky, španielsky, grécky, taliansky, turecky, arabsky, azerbajdžansky, albánsky, macedónsky, turkménsky, perzsky, krymsko-tatársky, uzbecky, hindsky, urdsky, mongolsky, kórejsky, indicky, japonsky, jemensky, vietnamsky. Naučil sa aj latinčinu.
Milan Odran (74), rodák z Rykynčíc v Krupinskom okrese, je slavista a orientalista, historik, prekladateľ, žurnalista a dramaturg. Napríklad na orientálnu tematiku starých rozprávok napísal vyše desať rozhlasových hier pre deti a mládež, ktoré odvysielal slovenský rozhlas. Z Rykynčíc odišiel v devätnástich. Dnes žije v Bernolákove.
Chuť, motív a talent
Prešiel už kus sveta. Sólovo alebo ako tlmočník. Aj to je dôvod, prečo sa naučil toľko rečí. „Človek musí mať chuť, motív a aj talent, aby sa cudziu reč naučil. Ja sa rád rozprávam s každým jeho rodným jazykom,“ hovorí. „Ak by ste dnes začali v Iraku hovoriť anglicky, začnú po vás hádzať kamene. Ale ak arabsky, prijmú vás v každom dome. Bez jediného dináru môžem celé mesiace chodiť po krajine.“
Priznáva však, že niektoré už zabúda. Napríklad latinčinu. Tú sa učil ešte ako mladý. Občas mu už robia problém aj japonské hieroglyfy. Ako dvanásťročný sa naučil po rusky a mama, ktorá vyrástla v Spojených štátoch, ho naučila anglicky. Na gymnáziu v Šahách sa za pol roka naučil po maďarsky. Kvôli spolužiakom, aby im rozumel.
Po maturite vyštudoval Karlovu univerzitu v Prahe. Pôvodne chcel študovať hindustánčinu a bengálčinu, no v tom roku túto kombináciu neotvárali. Zvolil si teda kórejčinu a ruštinu. Keďže na internáte býval s Jemenčanmi a chcel sa s nimi dohovoriť, naučil sa po jemensky.
Kvôli láske
Neskôr študoval balkanistiku na univerzite v bulharskej Sofii. Dôvod, prečo sa naučil aj rumunsky, je citový. „To bolo kvôli láske,“ usmeje sa. „Stretol som ju vo vlaku, keď som raz cestoval zo Sofie domov na Slovensko. Bola to pekná Rumunka, farárova dcéra. Volala sa Violeta, čo znamená fialka. Cestovali sme spolu sedemsto kilometrov. Rozprávali sme sa po rusky, no hovorila ňou dosť slabo. Neskôr som bol u nich na návšteve. To som sa s každým členom rodiny rozprával inou rečou. S Violetou stále po rusky, s jej mamou nemecky a s otcom maďarsky. Farárov v západnom Rumunsku učili maďarčinu.
Dosť ma to hnevalo, preto som po návrate do Sofie poprosil riaditeľa internátu, aby ma dal na izbu s rumunskými študentmi.“ Za pár mesiacov sa rumunčinu naučil. Keď sa po pol roku za Violetou vrátil, nechceli mu veriť, že predtým rumunsky nič nevedel, vraj to vtedy iba predstieral.
Hoci to bola veľká láska, ich cesty sa rozišli. Milan Odran zo Sofie odišiel, no neskôr sa vrátil a spoznal tam svoju budúcu manželku. „Bola to pekná bulharská tmavovláska. Vzali sme sa v Bulharsku 1. mája 1961. Potom sme prišli na Slovensko. Žiaľ, pred siedmimi rokmi zomrela na rakovinu kostnej drene.“
Pakistan, veľká alebo pobožná krajina
V Baku si robil kandidatúru, a tak sa tam naučil po azerbajdžansky. „Bol som tam štrnásťkrát spravidla na dva týždne. Je to turkotatársky jazyk, ktorý nemá s ruštinou nič spoločné. Je medzi nimi taký rozdiel asi ako medzi slovenčinou a maďarčinou.“
Poslednú sa naučil vietnamčinu, keď mal ísť do Vietnamu na pol roka ako tlmočník s istou firmou. „Nikdy nejdem niekam bez toho, aby som domácemu nerozumel.“ A tak vzal ešte pred cestou do ruky knihu a začal sa učiť. Hoci bol tri dni aj vo Francúzsku a naučil sa aspoň základné frázy, nepovažuje francúzštinu za jazyk, ktorým sa dorozumie. „Na to som tam bol prikrátko. Jazyk sa najlepšie učí v krajine, v ktorej ním hovoria. V nej človek najlepšie a najrýchlejšie pochytí výslovnosť aj melodiku jazyka. Tú má každý jazyk. Netreba sa báť chýb, cudzinec ocení, že sa snažíte hovoriť jeho rečou,“ tvrdí z vlastnej skúsenosti.
Keď niečo nevie, pomôže si slovíčkom z príbuzného jazyka. Vďaka príbuznosti sa ľahko naučil urdsky. „Urdu je celý Pakistan, hovorí ním 120 miliónov ľudí. Je to jazyk blízky hindi a miešaný perzštinou. Tie som už vedel, urdu som zvládol ľahko. V Pakistane dokonca existujú nárečia, ktoré používajú práve perzský jazyk. Aj Pakistan je perzské slovo. Stan znamená štát, paki svätý aj veľký. Takže veľká alebo pobožná krajina.
Za najťažšie jazyky považuje tie, ktoré majú tóny. Napríklad čínština má päť tónov, japončina sedem, vietnamčina osem. Výškou hlasu dostáva slovo zakaždým iný význam.
Odranove Slovensko v nervóznom svete
Dievčatá sa mu páčia. Niektorým však hovorí čierne ľalie.
Milan Odran je tiež poet. Po dvoch básnických zbierkach Piesne o láske (2008) a Listy vetrom rozviate (2009) vydal nedávno zbierku Slovensko v nervóznom svete. Kým prvé dve sú ľúbostnou, erotickou lyrikou, už názov tretej evokuje inú tému.
„Áno, je iná. Je to kritika súčasnosti,“ hovorí autor. Ako sa dá kritika vtesnať do poetiky? „Priamou výpoveďou alebo naznačením medzi riadkami. Ja som sa rozhodol pre prvú možnosť, aby ju ľudia pochopili. Že odchádza človek a zostáva tu mamonár bez citu, bez životných hodnôt.“
Odranova kritika sa netýka len ľudského naturelu, nazerá aj pod pokrievku politiky, ktorá formuje spoločnosť a jej jedincov. Negatívne. „Stredná Ázia, napríklad Zakaukazsko či Mongolsko, to sú oblasti, kde si ľudia ešte nezamykajú domy. U nás je to už nemysliteľné. Napriek tomu nie je Slovensko ešte také skazené, ale už začíname v tomto trende dobiehať Západ míľovými krokmi. Ľudia sa veľmi zmenili,“ mieni.
Jednu z básní v novej zbierke „venoval“ dievčatám, ktoré pomaly už v každej vete použijú vulgarizmus. Nazval ju Čierne ľalie.
V pesničkách a básňach Slovák ospevoval / nežnosť a krásu našich diev, / nejeden poeta im ódu venoval, / tej večnej téme mnohých diel.
Veď vždy v dobrom svete krása panovala, / žena bola poslom dobroty a nehy / najvrúcnejšie city rodu rozdávala, / bez ktorých by svet bol nekonečne bledý.
Teraz sa svet mení míľovými krokmi, / ničivé víchrice letia od Západu, / i naše Slovensko takmer celé zhltli / - ten náš poslušný ľud vzali sťa návnadu.
Dnes v našej otčine nekultúra rastie, / krutá bezočivo za náš stôl zasadla / z našich tradícií chce urobiť chrastie, / by „domokracia“ s krutosťou zavládla...
Slovenské dievčatá sú už „demokratky“, / fajčia trávu, kľajú – všetko podľa módy, / užívajú pokrok, nový život sladký / aby si užili západnej slobody...
