Narodila sa v Krupine, žije v Nórsku. Na Slovensko sa však vracia rada, zvlášť do rodnej Krupiny. Najnovšie do dávnych dejín tohto kráľovského mesta. Historickým románom Carpona v plameňoch, ktorý je jej knižným debutom.
Blanka Gondová vyštudovala biochémiu a desať rokov pracovala vo farmaceutickom priemysle. Je rodená Krupinčanka, so svojím priateľom však už istý čas žije v Nórsku. Priznáva, že do Nórska odišla iba kvôli svojej láske, nikdy nebolo jej vysnívanou krajinou. S priateľom sa zoznámili sa na Islande, kde v roku 2008 pracovala. Videla už kúsok „sveta“, no nadovšetko miluje svoju rodnú Krupinu a jej okolie.
To, že prednedávnom jej vyšla prvá kniha, nie je náhoda. Vždy snívala o tom, že raz napíše knihu. Ale že jej debut bude historický román, vracajúci sa do dávnych, rušných dejín Krupiny, v jej snoch nebolo. Román Carpona (čo je historický názov Krupiny) v plameňoch je však na svete a verte, číta sa veľmi dobre.
Kedy ste sa rozhodli, že napíšete historický román?
- Už ako malá som písala veršíky, neskôr básničky... napísať knihu bol jeden z mojich snov. Rozhodnutie prišlo v roku 2007, keď som ešte pracovala v Biotike v Slovenskej Ľupči. Jedného dňa som si sadla doma za stôl a začala písať. Zrazu bolo zaujímavé ocitnúť sa v inom svete, vymýšľať príbeh odohrávajúci sa v meste, kde som vyrastala. Chvíľami som mala pocit, že takýto príbeh sa skutočne mohol stať. To, že som si vybrala Krupinu, nebola náhoda. Som krupinská rodáčka, vždy ňou budem, aj keď ma osud zavial inam. Krupina má bohatú a príťažlivú históriu.
Skôr, ako ste začali písať, museli ste mať zrejme dosť vedomostí o dejinách Krupiny.
- Celkom na začiatku som si nemyslela, že to bude až také náročné. Prvé informácie som získala zo starej knihy o histórii Krupiny, ktorá vyšla ešte za socializmu. Ďalšie znalosti som čerpala z novej faktografickej knihy o Krupine, ktorú napísal môj spolurodák Miroslav Lukáč. Informácie o skutočných historických postavách som hľadala na internete, v knihách Dejiny Slovenska, časopisoch Historická revue... Bol to najrýchlejší spôsob, ako nájsť to, čo potrebujem. Viem, že svetoznámi autori cestujú, hľadajú informácie v archívoch a podobne. Sú to ľudia, ktorých písanie živí a majú na to čas. Ja, ako pracujúca osoba, som si niečo také nemohla dovoliť.
Je náročné vložiť „vymyslené“ postavy a ich príbeh do deja, ktorý je podložený historickými skutočnosťami a začleniť medzi ne skutočné postavy?
Áno, je to náročné. Treba na to čas, sadnúť si a vymyslieť spôsob, ako hlavného hrdinu do toho skutočného deja začleniť. O skutočných postavách musíte tiež niečo vedieť. Kto boli, ako žili, prečo konali tak, ako konali. Často som sa seba samej pýtala: Akí v skutočnosti boli títo ľudia, o ktorých sa píše v dejinách? Kto som ja, že si dovoľujem vkladať do ich úst slová a vety, ktoré možno nikdy nepovedali? Mala som obrovskú dilemu s postavou Františka II. Rákociho. Čítala som niekoľko odborných názorov na jeho osobu a činy. Existujú dve skupiny ľudí. Jedni ho vyzdvihujú, druhí zatracujú. Na internetovom portáli Mám talent som mala odkaz od pána, ktorý je skutočným potomkom rodu Tököly. Pýtal sa ma, odkiaľ som sa toľko dozvedela o Imrichovi Tökölym. Musím však s ľútosťou skonštatovať, že v mojom príbehu je určitá dávka fikcie. Samozrejme, že som nemohla vedieť, aký bol napríklad jeho skutočný vzťah ku Helene Zrínskej. Možno sa naozaj milovali, možno nie. Ale potešilo ma, že pre mnohých čitateľov je príbeh uveriteľný. Rada by som sa však s tým pánom stretla, pretože stretnúť žijúceho potomka starého šľachtického rodu je také... nezvyčajné.
Vášmu príbehu Júlie a Michala, odohrávajúcemu sa na pozadí strhujúcich a krutých dejín Krupiny, nič nechýba. Doslova zapadol do prúdu dejín a času. Ktorá skutočná postava vo vašom príbehu vám bola najbližšia?
- Páčil sa mi príbeh Imricha Tökölyho. Chcel pomstiť svojho otca, preto sa postavil do boja proti Habsburgovcom. Aj keď neskôr jeho činy prerástli do omnoho väčších rozmerov. Najviac zo všetkého ma však bavilo písať o zloduchovi Balassovi. V knihe o Krupine bola o ňom iba krátka zmienka, čím bol a kedy zomrel. V mojej knihe sa z neho stala najväčšia záporná postava, človek plný vášní, odhodlaný k čomukoľvek, len aby získal to čo chce.
Nielen Krupina a jej blízke okolie sú miestami deja románu Carpona v plameňoch. Zašli ste napríklad aj do Turecka, Francúzska, Mukačeva... Boli ste niekedy v týchto krajinách?
- Napriek tomu, že rada cestujem, nikdy som nebola v Turecku. Do Mukačeva by som sa rada niekedy pozrela. Pri písaní som si však musela vystačiť s pár fotkami a svojou fantáziou. Francúzsko som navštívila niekoľkokrát s mojou sestrou a zároveň mojou najväčšou fanúšičkou.
Knihu ste písali v rámci projektu Mám talent. Považujete za šťastie, že si ju vo vydavateľstve „všimli“?
- Áno, bolo to šťastie. Možno to bolo práve vďaka spisovateľke Táni Vasilkovej-Keleovej, ktorá čítala prvú časť rukopisu.
Pokiaľ viem, knihu ste museli aj „prerobiť“. Nevzalo vám to chuť do písania?
- Myslím, že veľa mladých autorov bolo prekvapených, čo všetko ešte musia urobiť, kým ich kniha uzrie svetlo sveta. Prerobiť príbeh bolo ťažšie, než ho napísať. Ale nevzalo mi to chuť pokračovať. Píšem ďalšiu knihu.
Žijete v Nórsku. Je vašou vysnívanou krajinou?
- Do Nórska som odišla iba kvôli svojej láske. Pred pár rokmi by mi ani nenapadlo, že jedného dňa budem v Nórsku žiť. Nikdy nebolo mojou vysnívanou krajinou, ale poznám ľudí, ktorí by za život v Nórsku dali neviem čo. Po príchode do krajiny by však asi veľmi rýchlo vytriezveli.
Prečo? Sklamalo vás Nórsko?
- Nemôžem povedať, že ma sklamalo, ale prekvapili ma nórske úrady a byrokracia, ktorá mi pripomína staré socialistické časy. Nečakala som toľko prekážok, ktoré som musela prekonať, aby som vôbec mohla zostať v krajine nie ako turista, ale ako ,,normálny“ človek. Pre človeka, ktorý zarába priemerne päťsto eur mesačne a nemá žiadne úspory, neodporúčam ísť na skusy do Nórska. Všetko je tu trojnásobne drahšie ako u nás doma. Nórsko umožňuje pobyt utečencom a prisťahovalcom z Afriky, Ázie, samozrejme, ak spĺňajú isté podmienky. Ale veľmi sa čudujú, keď sa tam snaží dostať Európan z členských štátov únie.
Čím sa v Nórsku zaoberáte, kde pracujete, žijete?
- V Nórsku som len krátko, necelý polrok. Väčšinu času tu žijem každodenný život, práca, domov, škola a písanie knihy. Na cestovanie som si našla čas cez leto, aj to len jeden týždeň. Navštívili sme jedny z najkrajších turistických lákadiel v Nórsku, Geirangerfjord a Cestu trolov. Dych vyrážajúca smaragdovozelená krása fjordu, ktorého bralá sú rovnako vysoké, aký hlboký je samotný fjord. A ako čerešnička na torte sa z jednej strany spúšťa biely závoj vodopádu Siedmich sestier a z druhej strany ich nápadník. Cesta trolov by sa dala nazvať aj cestou do neba či do pekla. Je to strmá, úzka cesta, kľukatiaca sa skalným previsom. Naháňa strach. Najmä vtedy, keď sa na nej stretnú dve protiidúce autá a, nedajbože, autobus. Ak sú končiare zahalené hustou hmlou, miesto nadobúda mystický charakter. V jednej chvíli skutočne začnete veriť, že trolovia stále existujú a ukrývajú sa pred vami v tej hmle. A napokon, po všetkom tom vypätí, vás rozosmejú voľne sa pasúce ovce, ležiace na ceste rovno pred vami. Žijem asi dvadsať kilometrov od Lillehammeru, v mestečku Segalstad bru. Je to malebná dedinka v údolí, v oblasti nazývanej Gausdal. Pracujem v miestnej mliekarni v mikrobiologickom laboratóriu. A v čase voľna navštevujem kurz nórčiny.
Dva roky žila Blanka v Čechách, na snímke v Prahe.
Poďme teraz domov, na Slovensko. Máte doma svoje obľúbené miesta? Kam by ste zaviedli napríklad Nórov?
- Určite by som ich priviedla do Krupiny, tak ako som priviedla aj svojho priateľa. Ukázala by som im staré mestské hradby, Vartovku, Bzovík. Zaujímavé by boli aj Sebechleby, oberačka hrozna. Myslím si však, že celé Slovensko je pre turistov zaujímavé. Napríklad naše hrady a zámky, Bojnice, Oravský hrad, Spišský hrad. Určite by som hostí zaviedla do najznámejších slovenských jaskýň aj do Slovenského raja, Tatier a Pienin. Nórska príroda mi veľmi pripomína Slovensko, najmä kopce, hory a lesy. V Nórsku však nemajú také rozprávkové hrady ako my, a neviem ani o jaskyniach. Na druhej strane, majú nádherné fjordy, ľadovce a v zime môžu uvidieť auroru borealis – polárnu žiaru.
Carpona v plameňoch je vaša prvá knižka. Má všetky predpoklady na úspech. Spomenuli ste, že píšete ďalšiu knihu. O čom bude?
- Áno, píšem ďalej. Mám dosť nabitý program, takže si doslova kradnem hodinku, dve každý deň a píšem, keď mám inšpiráciu. Mám rozpísanú novú historickú a tak trochu fantastickú knihu, mala by to byť dvojdielna ,,sága“ o štyroch súrodencoch. Každý príbeh bude iný, špecifický prostredím, postavami, dejom. Využijem v nich práve miesta, ktoré som navštívila, ale viac neprezradím. Okrem toho mám v hlave námety na ďalšie dve knihy. Ale na tie som ešte nedozrela.
Súťaž o knihu
Historický román Carpona v plameňoch je knižným debutom Blanky Gondovej, ktorá sa rozhodla zužitkovať svoje znalosti z dejín jedného z najstarších slovenských miest. Časť príbehu sa odohráva práve v Krupine. Cez príbeh lásky Júlie a Michala sa čitatelia zoznamujú aj s výpadmi Juraja Rákociho, ničivými nájazdmi Turkov, no aj so životom na Čabradskom hrade. Jeho krutý, despotický pán, gróf Balassa, sa pričiní o to, že Júliinu matku po obvinení z čarodejníctva upália na hranici. Netuší, že dievčatko, ktoré vychovávajú kováč Kohút so sestrou, je jeho vlastná krv...
Týždenník MY Zvolensko-podpolianske noviny prináša v aktuálnom čísle súťaž o knihu; podmienky sú jednoduché - stačí vystrihnúť súťažný kupón a do 8. novembra doručiť na adresu redakcie. Týždenník so súťažou je v predaji do konca tohto týždňa.
(gudz, moj)
