DETVA. Tento rok si pripomíname sto rokov od vypuknutia veľkej vojny. V slovenskej histórii niet krvavejšieho konfliktu. Monarchia z nášho územia povolala asi sedminu obyvateľstva, to znamená približne 400-tisíc vojakov. Z nich 69-tisíc padlo, prípadne zomrelo neskôr na následky zranení alebo ostali trvalo nezvestní. Viac ako 60-tisíc vojakov sa vrátilo zmrzačených.
Databáza strát
V súvislosti s nadchádzajúcim výročím vypuknutia 1. svetovej vojny sa rozbieha viacero projektov. Jedným z nich je vytvorenie kompletného zoznamu padlých z územia Slovenska. Databázu strát z územia Slovenska v prvej svetovej vojne dopĺňajú iba postupne a jej priebežné výsledky možno sledovať na webovej stránke www.velkavojna.sk.
„Viacerí priaznivci vojnovej histórie v našom meste a pracovníci múzea zbierajú a dokumentujú relevantné informácie z Detvy a jej okolia. Napriek tomu stále nemáme všetky chýbajúce ohnivká z tejto veľkej skladačky,“ hovorí vedúca Podpolianskeho múzea v Detve Renata Babicová. Ako dodáva, múzeum chce osloviť širokú verejnosť, každého jednotlivca, ktorý by mohol poskytnúť doplňujúce informácie o padlých počas 1. svetovej vojny. Akákoľvek maličkosť múzeu pomôže.
Dostal sa do zajatia
„V prvej svetovej vojne bojoval na ruskom fronte, kde padol do zajatia, odviedli ich do Turkestanu. Dostal sa tam aj jeho sused z Holcovho Majera, ten ale umrel na týfus,“ hovorí o svojom prastarom otcovi Ľubomír Fekiač z Holcovho Majera. Je jedným z nadšencov, ktorí sa do zbierania mien padlých zapojili. História ho vždy zaujímala, no tú z prvej svetovej si bližšie uvedomil pri rozprávaní starého otca. O vojnových zážitkoch svojho otca mu hovoril často.
„Starý otec sa dožili takmer deväťdesiatdeväť rokov, často som ich počúval a zapisoval som si to. Postupne som si niektoré informácie aj overoval a dnes už mám veľa vecí doložených aj faktograficky,“ dodáva.
Ľubomír Fekiač sa nikdy nezameriaval na prvú svetovú vojnu, no keď sa dozvedel o iniciatíve, ktorej cieľom je zozbierať zoznamy padlých z veľkej vojny pochádzajúcich z územia Slovenska, spozornel. Zistil, že zo stredného Slovenska na iniciatívu zareagovalo pomerne málo ľudí, ktorí by aspoň odpísali mená z vojnových pomníkov. Preto sa sám pustil do práce.
Nezvestných vyhlasovali za mŕtvych
„Nedávno som stretol človeka, ktorý si až teraz dal vystaviť úmrtný list svojho predka, ktorý zmizol na fronte, pretože doklad potreboval k majetkovému vyrovnaniu. Matriky, ktoré som videl vo Vojenskom historickom ústave v Bratislave sú plné zápisov, že po piatich či desiatich rokoch po vojne ich vyhlasovali za mŕtvych,“ dodáva.
Niekto to nechal tak, keď zmizol, tak zmizol... Pritom človek nemusel ani zomrieť. Viacerí sa v ruskom zajatí oženili, ostali na mieste bez toho, aby svojmu príbuzenstvu dali akúkoľvek správu.
Martin Kulich. Jeden z prastarých otcov Ľubomíra Fekiača.
Nezvestnosť mohla znamenať smrť, no aj nemusela. „Našiel som zápis, ako pár rokov po vojne v Nižnom Novgorode umrel zajatec zo Slovenska. Prečo sa nevrátil domov, keď ostatní už boli doma?“ dodáva. V ruskom archíve našiel iné informácie. Červený kríž napríklad asi v roku 1923 žiadal menoslov zajatcov, ktorí ešte z rôznych dôvodov zostali v Rusku. Viacerí sa nemali ako dostať domov, niektorí ani nevedeli, do ktorej krajiny patria, keďže sa Rakúsko-Uhorsko rozpadlo na viacero štátov. Vojna ľudí zmiatla, dnes o tom iba veľmi málo vieme.
Hľadanie v archívoch je iba na začiatku. Ľubomír Fekiač sa zameral na najbližšie okolie. Býva v Holcovom Majeri, a tak sa snažil čo najviac zistiť o padlých práve z tejto časti obce, ktorá je dnes súčasťou Očovej.
„Samozrejme, keď som v archívoch našiel záznamy týkajúce sa ľudí z okolitých obcí, prefotil som si aj tie,“ hovorí. Niekedy ide o vojakov, zapísaných ako svedkov smrti.
Zastrelený pri dome
Popri hľadaní sa človek dozvie množstvo malých príbehov. Ako osemnásťročného mladíka ho zobrali do vojska iba deň po svadbe. Nepohodol sa s richtárom, zahynul na talianskom fronte. Ďalší zasa zbehol od vojska a ukryl sa doma v osade Zapriechody. Maďarskí žandári si po neho prišli. Jeden ostal v zálohe na dvore, druhý vošiel dovnútra. Keď sa zbeh snažil ujsť oknom, tak ho žandár zastrelil.
„Bol som sa pozrieť pri tom starom dome, aj po rokoch som si podľa toho zápisu vedel predstaviť, čo sa na mieste odohralo,“ vysvetľuje Fekiač.
Pomníky, vojenské matriky, zoznam strát sú zdrojmi informácií, no často neúplnými. Napríklad, vo Zvolenskej Slatine je na pomníku niečo nad štyridsať mien, v skutočnosti padlo vo vojne viac ako 80 Slatinčanov.
Kto, ak nie my?
„To, čo mi chýba v školách, je väčší dôraz na regionálnu históriu. Aj môj záujem sa presúval od veľkých civilizácií ako sú Sumeri, Egypťania až po miestnu históriu. A zistil som, že tu je to najzaujímavejšie,“ dodáva Ľubomír Fekiač.
Nemyslí si, že všetko musí ošetriť štát. Ani v zahraničí to tak nie je, skôr je to na miestnych ľuďoch a ich aktivite. „Dobre na to pasuje heslo, ktoré sa objavilo pri protestoch proti zlatej bani: Kto, ak nie my a kedy, ak nie teraz?“
Vytvorenie úplnej databázy padlých je presne o tom a aj preto sa sám snaží projektu pomôcť.
„Stačí nám akákoľvek informácia typu: môj starý otec zomrel na talianskom fronte v roku 1917,“ vysvetľuje nadšenec histórie. Veľa pomôžu aj staré fotografie či akékoľvek artefakty.
Pomôžte vyskladať skladačku
Za každým narukovaným vojakom je príbeh, to znamená 400-tisíc slovenských príbehov.
Možno aj vy poznáte jeden o svojom blízkom z rodiny či priateľovi z týchto pohnutých čias. Podeľte sa s ním a vyrozprávajte ho nám! (MY Zvolensko-podpolianske noviny, Nám. SNP 87/8, 960 01, Zvolen, alebo e-mailom na adresu milan.suja@petitpress.sk. Môžete aj zavolať - 0907 771 314. Vaše informácie posunieme ďalej. Pomôžete tak vyskladať skladačku veľkej vojny.
Milan Suja
