ZVOLENSKÁ SLATINA. Oszkár Lőwi sa narodil v roku 1902. Nevieme o ňom nič, iba že ho o sedemnásť rokov pochovali vo Zvolenskej Slatine. Jediným nám dostupným svedectvom o jeho živote je náhrobný kameň na židovskom cintoríne, ktorý dnes ani cintorín nepripomína.
Keď sa vo Zvolenskej Slatine vyberiete do časti Boroviny, musíte prejsť cez Slatinu. Niekoľko desiatok metrov za mostom, hneď pri križovatke, je neveľký priestor ohradený nízkym kamenným múrikom. Preskočilo by ho aj malé dieťa. Ani nie je murovaný, skaly sú iba tak poukladané na sebe. Spomedzi vysokej trávy tu a tam vytŕčajú náhrobné kamene. Väčšinou sú pováľané, aj ten s menom Oszkár Lőwi, pod stromami, ktoré tam ani nemali byť.
Holokaust
Podľa súpisu Židov z roku 1942 žilo vo Zvolenskej Slatine jedenásť Židov, a tak ako aj v iných obciach, vojna s ich osudmi kruto zamiešala. Pri neupravenom cintoríne si človek na holokaust nemôže nespomenúť.
„Tento cintorín ale nemá s holokaustom nič spoločné, prestalo sa na ňom pochovávať oveľa skôr,“ vysvetľuje dlhoročná kronikárka obce Zuzana Pavlíková. Predpokladá, že to bolo niekedy v dvadsiatych rokoch dvadsiateho storočia. „Obec sa o to vtedy starala, ako deti sme tam tiež chodili a nosili sme kvety. Bol to nádherný cintorín,“ dodáva kronikárka, ktorá je už na dôchodku. Neskôr ľudia cintorín rozkradli.
Podľa kronikárky je pravdepodobné, že na cintoríne boli pochovaní nielen ľudia zo Slatiny, ale aj z blízkych obcí. Vo Vígľaši napríklad žilo osem Židov a v Očovej deväť. Početne najviac bolo židovské obyvateľstvo zastúpené vo Zvolene, kde ich úrady registrovali 652, kým v Detve to bolo iba 50.
V obci sa veľa informácií nezachovalo, stará obecná kronika zhorela cez vojnu počas bombardovania.
Nie sú peniaze
Informácie o cintoríne hľadáme mimo regiónu.
„Evidenciu k tomuto miestu nevedieme a nemáme k dispozícii ani žiadne historické záznamy,“ odpovedá na naše otázky hovorkyňa Ústredného zväzu židovských náboženských obcí na Slovensku Lucia Kollárová.
Nevadí, možno sa viac dozvieme v okolí cintorína.
„Cintorín nebol dlho udržiavaný. Niečo rozbili deti, niektoré pomníky aj ľudia pobrali. Pred pár rokmi to trochu poupravoval obecný úrad, pretože to všetko bolo rozváľané. A potom to dali kosiť môjmu mužovi,“ ochotne vysvetľuje Mária Fekiačová, ktorej skáčeme do cesty.
Fekiačovci bývajú pár domov povyše cintorína, do obce sa prisťahovali, takže históriu miesta veľmi nepoznajú.
Jozef Fekiač cintorín dvakrát do roka kosil, vlani mu oznámili, že na to nie sú peniaze.
To nám potvrdila aj hovorkyňa židovskej obce: „Na Slovensku máme 700 cintorínov a nie je v našej moci postarať sa o všetky. Opravu preto neplánujeme, nemáme na to prostriedky.“
Pôvodný múr okolo cintorína bol vysoký a vymurovaný zo skál. „Ešte keď sme sem prišli bývať, v roku 1958, boli pomníky dobre viditeľné a stáli,“ dodáva Mária Fekiačová.
Stromy
Vstupná brána na cintorín ešte stojí, no drevená nadstavba nad múrmi, ktorá kedysi vytvárala vežičku, dávno spráchnivela. Nakoniec ju pre istotu strhli, aby neprivalilo niektoré z detí, ktoré sa sem chodili hrávať.
Stromy, ktoré vo vnútri rastú, akoby niekto len tak chaoticky nahádzal. Naše úvahy o stromoch prerušuje Mária Fekiačová: „Tie stromy nemajú veľa rokov. Chodila som do hory sadiť stromčeky a domov som doniesla semiačka. Syn sa rozhodol, že ich skúsi zasadiť na cintoríne. Aj by sme na ne dávno zabudli, no stromčeky sa uchytili a vyrástli.“
V ich tieni, tam pod trávou, je kameň s menom Oszkár Lőwi. Neznámy chlapec, z neznámej rodiny, z onedlho neznámeho cintorína.
